10. 7. 2008

Hra sa skončila

"Optická čočka je iba pár centimetrov nad zemou, prevrhnuté stoličky, špaky. Žiarenie je hlboko pod nebezpečnou hranicou, dvere do budovy sú otvorené, zreteľne počujem dopadajúce kvapky dažďa, neurčitý kovový hluk a vzdialený šum servomotorov. Blikajúce terminály. Musím sa pohybovať opatrne, čo by som teraz dal za vlastné nohy a ruky."

Deň ako každý druhý. Opravárenska rutina, jeden by nepovedal, ako veľmi sa tu v poslednom čase kazia veci. Alarm. Mäkký hlas servisného programu, a ďalšie pekné poobedie po krk v špine. A ta kopa myší. Protiatomový bunker, kde sa to tu preboha berie a v takom množstve. Čo vlastne žerú ? Seba navzájom ?! My ľudia sme tu však našli skutočnú UTÓPIU, žiadna kriminalita, násilie, hádky, nevery. Emocionálne kontrolovaná komunita, polygamia, cirkulácia sexuálnych partneriek. Láska a manželstvá nie sú dovolené. Nikto nevybočuje z davu. Já áno. Volám sa Jared Rumbold, som inžinier a toto je môj príbeh.

Nenávidím tento priestor, nemám rád tu stiesnenosť. Skľúčujúca zmes chodieb, potrubí a panelov. Už mesiac má trápi jedna nočná mora, stále ten istý sen. Trávim dni s ginom, a so svojim plechovým predvojnovým osobným robotom. Som preborník v miestnom národnom športe. Hra RAT. Počítačová hra. Sme pod zemou, v ohromnej betónovej kobke ťahujúcej sa na kilometre každým smerom. Celé generácie, vlastne ani neviem ako dlho. Odmietam piť tu brečku s čokoládovou príchuťou. Mám po nej dobrú náladu a prázdnu myseľ. Určite v tom nie je iba čokoláda s trochou kávy. Moja paranoja sa zhoršuje. Narodil som sa tu. Žijem, pracujem a nenávidím tu prekliatu promiskuitnú perverziu. Všetci čakáme, až radiácie a pekelná horúčava tam "hore" pominie, otvoria sa zámky a my vyjdeme von.

Aj dnes som frustrovane pozeral na radiačný monitor. Stav nezmenený: "Radiačná úroveň presahuje bezpečné hranice." A je tam pekelne horúco. "Moje" dievča a priatelia nechápu môj nepokoj, krútia hlavami, a odporúčajú mi podrobiť sa zdravotnému skenu. Fiona ma varuje, pripomína mi môjho starého otca, ktorý bol izolovaný, a nikto ho už viac nevidel. Bunker syndróm. Detaily si však nepamätám, bolo to tak dávno. A je to tak zriedkavé. Pravidelná zdravotná a psychologická prehliadka však nedopadla dobre. Vidia, že niečo tajím. Vidím, že niečo taja oni mne. Dni opäť pomaly plynú.

Opäť poplach. Teraz je to však niečo skutočne vážne. Sabotáž v bezpečnostnom okruhu našej centrálnej umelej inteligencie. Naša matka, ktorá nás chráni, živí, zahrieva. Lucy. Bez nej to máme spočítané. Captain Riley a jeho komando sa postará o narušiteľa. Ja si balím si svoje inštrumenty a ponáhľam sa na miesto poškodenia. Počas opravy opäť hrajem svoju hru s všadeprítomnou AI. AKo dlho sme už tu dole ? Nemáš dostatočné oprávnenie pre túto informáciu. A kto ho má ? Nemáš dostatočné oprávnenie pre túto informáciu. Kto rozhoduje o tom, kto ho dostane ? Nemáš dostatočné oprávnenie pre túto informáciu. Kedy sa konečne dostaneme von ? Je to stále to isté.

Ďalšie udalosti sa cezo mňa prevalili ako veľká vlna. Obvinenie zo sabotáže, súd, odsúdenie. Mám triašku, som predsa nevinný. Ideme stále hlbšie a hlbšie. Stojím v studenej chodbe za sebou pár nabitých hlavní, na rukách putá. Na jej konci žiarivé svetlo, nastupujem na pohybujúcu sa plošinu. Sám. Po prechode svetelnej steny. Posledné dvere. S malou kľučkou. Putá sa odomkli. Otváram ich.

Za dverami ma opäť oslovil dôverne známy zamatový hlas. "Som Lucy, som bunker, som servisný program, som centrálny mozog, a všetko je tu pod mojou kontrolou. V surovom forte tempe sa dozvedám, že dole sme už 320 rokov, že hore sú pre človeka už dávno akceptovateľné podmienky. Môj proces bol zmanipulovaný, a ja som bol vyvolený. Ďiaľkovo s ručne ovládaným malým diagnostickým robotom /RAT/ sa musím pokúsiť o otvorenie bunkru zvonku. Áno, naša AI ztratila kontrolu nad komunikačnými kanálmi, útok na mesto bol priliš masívny, nie je schopná kontrolovať robotov na povrchu. A nereagujú na program, ktorý vypustí ľudí, z tejto podzemnej hrobky. Navyše bez jej kontroly útočia na akýkoľvek cieľ. Áno, môj dedo zlyhal a rozpustil sa v jej proteínovom tanku. Budem na tom rovnako, ak to nedokážem. Nemôže dopustiť môj návrat ku komunite. Bolo by to neúnosné riziko, jej kolapsu, ak by poznali pravú skutočnosť. Naša AI zlyháva, jej organické komponenty dosluhujú, funkcie bunkra su ohrozené."




Hra o prežitie, ktorá je dokonalou zmesou akcie z pohľadu prvej osoby, kyberpunkového komplexného nabúravania do fungujúcich počítačov. Zbieranie drobkov informácii. Kradnutie programov od cudzích robotov. Ich ovládanie. Budete aj lietať ako vták. Stratégiou, kde musíte maličkého robota /RAT/, alebo iné plechovky previesť sutinami mesta zničeného jadrovou apokalypsou. Vyhýbať sa miestam so stupňom zamorenia nebezpečným pre vaše citlivé obvody. Aká je však skutočná pravda ? Kto žije v lese. Čo to svetlo majáku na druhom brehu zálivu. A je tento bunker naozaj jediný, ako to tvrdí Lucy ?

Skôr než sa pustíte do hrania, vedzte, že celý čas hovorím o 22 rokov starej hre /štart v roku 1986 na 8 bite BBC micro/. Neuveriteľné. K hre ste dostali pribalenú aj dlhú novelu, ktorá vás uvedie do deja. V mojom nepodarenom podaní asi 20 násobne zkrátenú. A v krabici ste mohli nájsť aj túto mapu, časť sveta v ktorom sa budete pohybovať, tak ako vyzeral pred katastrofou. Mesto Cholo. Skôr než ma však teraz ukameňujte, táto herná perla si samozrejme zaslúžila svoj rimejk. Ten vznikol v roku 2005, parádna retro 8 bitová 3D grafika dostala moderný odev inšpirovaný filmom TRON. Myšoidné ovládanie a vyladenú hrateľnosť. Dvadsaťdva rokov je preč, a my sa dnes nehanbíme hrať tie primitívne a duchom prázdne dnešné hry na milión krát výkonnejšom stroji. Vivat Ninja Gaiden.