Parasyte - manga/anime

Niekto na Zemi dostal náhlu myšlienku: "Život na Zemi treba chrániť." Prvá veta a základný rámec tohto slávneho anime /vychadzajúceho z pôvodnej kreslenej mangy z roku 1988/. Dnes žije na zemeguli asi 7.7 miliárd ľudí a ak by všetci do jedného mali rochniť v komforte priemerného američana, tak už sme dávno v ekologickej postkatastrofickej realite. Uskromňovať sa ale nikto nemieni. Čína, india, rozvojové krajiny naopak jasne deklamujú, že majú tiež právo na dobrý život, tak ako my v európe a amerike. Naša manga/anime toto preľudnenie a konzum rieši príchodom nového vrcholového predátora, ktorý má "kontrolovať naše stavy". Ako pri divej zveri v lese. Šváby v hotelovej izbe. Potkany na uliciach NY. Decimácia.

sadni na zadok a začni pozerať

Nový predátor ma všeobecné označenie "parazit", to aby vás scenár trocho zmiatol. Pôvod príšerky nie je jasný /iba veľmi nejasne sa naznačuje skôr nejaký labák na zemi/. Za jednej peknej noci s hviezdami proste z oblohy spadli vajíčka, v nich malé larvy. Primárne sa snažia napadnúť mozog ľudí /aj zvierat, ak nič lepšie po ruke nie je/ a kompletne nahradiť vaše telo od krku hore. Bunky parazita majú extrémne morfovacie vlastnosti - až na úroveň kovu a ksicht/telo si vymodeluje podľa potreby. Čo nás privedie aj ku situáciam, ako vo filmovej klasike The Thing. Ako odlíšiť takto napadnutého človeka od "normálneho" klasického človeka ? Zámerne to takto píšem, lebo ta manga/anime je plná základných filozofických problémov.

Antropocentristický systém morálnosti /objektívny božský, subjektívny zvrátený/. Niečo čím sa riadime my. Paraziti tento náš morálny kódex nemajú, riadia sa vlastným a ide im zdanlivo iba o vlastné prežitie. Zabíjajú a žerú ľudí a to vo veľkom. Ľudia ale predsa robia práve to isté už tisíce rokov /papáme dobytok, ako sa paraziti krmia na nás/, tak aký je v tom rozdiel. Jeden druh sa snaží vytlačiť ten druhý a ten druhý, teda náš, sa cíti "ukrivdený", tak z tohto sa matka príroda môže uchechtať k smrti. O čo však vlastne parazitom ide ? Cieľ, zmysel života. V anime sledujeme u niektorých parazitických jedincov super akcelerovaný psychologický, etický vývoj. A ako tieto otázky vlastne rieši bežný človek ? Na papieri, tak ako to píšem sa to zdá príliš moralizujúce avšak réžia a scenár mangy/anime je brilantný a tieto otázky kladie v tempe a neobťažuje prázdnym mudrovaním. Je to anime na pobavenie, nie Zločin a Trest Dostojevského aj keď hlavný bubák číta v anime práve túto knihu !!

A pretože nie je svet iba čiernobiely, tak tu máme aj hybridov. Parazit sa s nejakej príčiny nezmocnil mozgu, ale ostal niekde na periférii. Zožral a nahradil ruku, alebo nohu alebo krk a tento hybrid má teda dve centrá velenia. Hostiteľa aj parazita. Presne ako náš hrdina. A ich fyziológia, hormóny, bunky a nakoniec aj spoločné sny sa začnú miešať a dejú sa čudné veci. Človek sa posúva smerom ku cynickému parazitovi /menej ľudský ?/ a parazit sa začne emočne kultivovať /ľudskejší ?/ a obaja sa pýtajú, čo vlastne definuje človeka a čo parazita. A buďme kamaráti a poďme na jedného tmavého ležiaka.

Vysoko odporúčam pozrieť si 24 dielov /české titulky/ tohto povedzme "kontaktného" scifi o stretnutí s iným, inteligentným živočíšnym druhom. V ňom som našiel aspoň snahu o zaujímavý pohľad na tak zásadnú vec, ktorú som naopak nenašiel v otrasnom The Last Of Us, hernej sračke utopenej v riešení interpersonálnych vzťahov sexuálnych minorít alebo v artovej pózerskej hlúposti menom Arrival od Denisa Villeneuva. Po dopozeraní anime, až utriete slzu, budete chcieť ešte viac. Viac anime už však nemám. Svet parazitov sa však hýbe ďalej v extra manga zväzkov Neo Parasyte M, Neo Parasyte F alebo Parasyte Reversi. Filmy so živými japonskými ochotníkmi som nepozeral. Tento článok je môj druhý návrat k tomuto anime po asi dvoch rokoch, ako moja skúška správnosti kvality a je to naozaj OK. Viac som sa teraz sústredil na réžiu postáv, podprahové odkazy. Takto má vyzerať solídna fikcia a dobre odvedená práca. V hrách sa trápime a je zahanbujúce roky čítať ako žalostne neschopný je David Cage ako herný scenárista, režisér. Porovnanie ideovo podobných Parasyte a Detroit: Become Human nedopadne dobre pre Dávida. A nevyťahujte Hideo Kojima. Jeho príbehy majú rytmus bubnovania nôh pacienta o zem s epileptickým záchvatom. Chaotický hluk, nie hudba sfér.

Grand Blue

Japonské anime /2018, prvá séria, 12 dielov/, ktoré vychádza z mangy /čiernobiele obrázky/. Banda potápačov. Názov okato a nástojčivo ukazuje smerom na kultovný film Le Grand Bleu /1988, Luc Besson/, ktorý patrí ku povinnej jazde každého kultivovaného občana. U nás známy ako Magická Hlbočina. A verte mi, označenie je to viac ako trefné. Úžasný zážitok. Chlapici, ktorých mozog je zdrôtovaní tým spôsobom, že sú doma v modravej hĺbke, 126 metrov pod vodou a to na jeden nádych. Smrteľne nebezpečné, magicky natočené. 

Francúza som videl asi desať krát a anime mi padlo do oka práve kvôli tej zhode názvu a hlavnej témy. Takže hor sa na to. Neuplynulo ani 60 sekúnd a pozerám sa na dokonalé štvorky svojej anime sesternice, o ďalšiu pol minútu zas na cimru plnú holých spitých bimbasov. Hm. Zapauzujem a idem si overiť autora, čo je to za ftáka. Overené, je to strašne samousierací srandista. Letmá ukážka inej jeho práce.

Slnko, more, nahé telá, lolita

Baka and Test je voľne inšpirovaný svetom Harry Pottera, Rokfortská škola. Aj v B@T sú študáci podľa vstupného testu rozhodený do výkonnostných tried A až F. Pričom "áčka" si žijú v blahobytnej rozkoši rozvalený v prudko ergonomických kreslách, klimoška, švédske stoly, bar s nealko chľastom, wifi, noťasy, všeobecný rešpekt. Genetický odpad alias "efkári" sedia v drevených laviciach alebo za zemi, bez akýchkoľvek luxusných benefitov, krieda a bolesť. Buržuji aj proletariát sa následne medzi sebou mastia pomocou summonov /ich atribúty závisia napr. od známky v matike, dejine, príroďáku/, no a učitelia to všetko dozorujú. Hlavný hrdina, ako to už v antických tragédiach býva, začína pekne odspodu.
 

 

Grand Blue a boj s alkoholizmom

Už je vám teda jasné, že tu nepôjde o žiadnu serióznu drámu, hlbokomyseľné úvahy o živote, smrti, priateľstve, inakosti, o spojení s prírodou, naznačený sex s delfinom. Hlavný hrdina čislo jedna Iori Kitahara /sebranka lúzrov sa postupne rozrastá/ síce má uprimnú snahu zmeniť svoj život a nechať stredoškolské besnenie za sebou - je však okamžite prevalcovaný „okolnosťami“ u strýka v jeho obchode Grand Blue, kde sa schádza miestny klub potápačov za účelom mať na sebe čo najmenej šiat a v sebe čo najviac alkoholu. Nesmierne množstva špiritusu. Neviem či som sa vlastne do vody pozrel prvých päť dielov. Heheh. Chren, zelenina, zmierňuje následky silného prechladnutie, hlavne rektálne, z rúk najsexi vagíny v seriály. Potápačské skúšky sa v chorobe nerobia. Zúfalá doba žiada zúfalé riešenia. Letná "over the top" komédia.

Attack on Titan

Anime /wiki/. Ľudstvo je takmer na pokraji vyhynutia a posledný milión alebo tak nejak sa skrýva za 50 metrov vysokými múrmi. Zvyšok populácie zožrali titáni - 3 až 15 metrov vysoké, deformované kreatúry, hrubých ľudských tvarov. Tvory so širokou hubou, takmer vždy s krčovitým úsmevom Jokera z Batmana a postrádujúce akúkoľvek inteligenciu, emócie. Nikto nevie odkiaľ prichádzajú, ako sa rozmožujú, dôvod ich existencie. Jediným ich cieľom je pohltiť každého človeka vo svojom okolí. Kombajn. Titáni pritom vôbec nepotrebujú jesť a piť, ich poškodené telo pomaly regenerujé, ignorujú zvieratá - poľujú iba na ľudí a ak žiadneho nevidia, bezcieľne sa aj niekoľko desaťročí iba tak motajú okolo. Záhada.

Po sto rokoch zdanlivého bezpečia sa uprostred jasného dňa a z ničoho nič /to doslova/, pred múry mesta postaví, doteraz nikdy nevidený 60 metrový titán, jedným kopancom prerazí hrubú kamennú bránu a začne sa krvavý masaker. Hlavný, detský hrdina samozrejme príde o matku, brutálne zkonzumovaná pred jeho očami a následne prisahá, že sa pomstí a zabije kurva každého titána, na ktorého narazí. Šialený rev, blýskanie očami, slzička. Každopádne vstúpi do armády.

"Seid ihr das Essen? Nein, wir sind der Jäger!" - intro music, AoT

Silné slová, aké sú však naše bojové prostriedky a je vôbec titán smrteľný ? Našťastie áno - ak ho seknete ultra kaleným mečom na mieste kde končí krčná chrbtice. Povedal som seknúť, neb je anime situované do akéhosi ranne-viktorianského obdobia. Máme teda nejaké klasické delá ako z bitky pri Waterloo, muškety a úžasné 3DMG. Heh, teraz som vás dostal. Predovšetkým náš príbeh nemá skutočne nič spoločné so žánrom fantasy, ide o pravú vedeckú fikciu, teda scifi a s nedávno spomenutým NGE má množstvo styčných bodov. 3D maneuver gear umožňuje špeciálne trenovaným vojakom pohyb v priestore s využitím špeciálnych vystreľovacích kladiek s úvodným štartovacím impulzom, ktorý vám dodá bombička so stlačeným plynom. Určite si dokážete predstaviť spektakulárne priestorové boje s titánmi. Doteraz napísane tri kapitoly sa udejú prakticky v prvých minútach prvého dielu anime série, takže som ešte nič extra neprezradil.

Zábava sa ešte len začína. Attack on Titan si získava na internete veľkú popularitu nie stovkami tisíc padlými nebožtíkmi, v okamihu ako sa na jednu postavu naviažete, je v ďalšom zábere mŕtva alebo sledovaním bezútešného boja čo sa nedá vyhrať, farbisté osudy 104. jednotky, či elitnej predsunutej jazdy, celá plejáda dôkladne prekreslených postáv /každý si najde svoju obľúbenú/, alebo neustálymi otázkami o etike a morálnosti aj vlastného konania /pochopíte/. Nie. V skutočnosti sa každý snaží prísť na to, čo sa tu vlastne deje a je to oveľa horšie ako pri NGE, neb AoT púšťa informácie len po malých troškách a každá permutačne celú situáciu ešte viac zamotáva /manga verzia je v tom veľmi zákerná/. Je vôbec hlavný hrdina kladnou postavou alebo sú titáni vlastne tie dobré, využívané, zneužívané ubožiatka ? Aký zmysel má ta genocída ? Čo ten šokujúci zvrat na konci posledného dielu anime série alebo ľudsky neuveriteľné predbežné závery, ktoré si vydedukujete aj sami. Rozhodne neodporúčam pred prvým pozeraním seriálu snoriť po internete, jednak sa stále ešte nič fundamentálne nevie, druhak sa predčasne dozviete niektoré dejové zvraty. Anime /prvá séria, 25. dielov/ vychádza zo stále bežiacej mangy /toho času 57. dielov/ a druhá anime séria tu snáď bude do 12 mesiacov. Ja osobne som si už vlastnú konšpiračnú teoriu vytvoril, ale o tom niekedy v komentároch pod článkom.

----------------------------------------

AoT by bol inak ideálny základ pre modernú a skvelú JRPG hru. Príbeh, dramatizácia, fabulácia, manipulácia, postavy, napätie, akcia a vôbec celkový nápad je vysoko, prevysoko nad takou Final Fantasy chcankou, ktorou nás Square roky krmí. AoT ponúka navyše veľmi variabilnú hernú náplň a enemákov, bojových štýlov /viac povedať nemôžem/. Pešo, vo vzduchu, na koni. Na otvorenej pláni /veľmi sa mi páčil komunikačný systém, ktorý si stredovekí chlapci vymysleli a herne by to bolo famózne efektné/, obrana múrov, látanie dier, ládovanie kanónov, manévrovacie boje v meste. Samotné 3DMG a vlastné, osobné zbrane ponúkaju veľký priestor pre RPG vylepšovanie a taktické vyblbnutie sa - čo urobíte až vám dôjde pohonný plyn, kôň utiekol a cestu preč z toho pekla blokuje vyškerené a hladné 15 metrové hovädo bez mozgu ? Zahryznite si do prsta !!

NEON "FUCKING" GENESIS EVANGELION

(Spoiler free dojmy, shlédnuto chronologicky, 26 'remastered' epizod s původním koncem, včetně alter endingu)

Jakožto "animé panic" jsem usoudil, že již uzrál čas na shlédnutí nějakého slavnějšího díla, abych konečně zjistil oč se jedná a mohl si utvořit názor. Požádal jsem tedy joea o doporučení a ten mi naprosto suše se stoickým klidem (alespoň takto jsem si to představoval) řekl: "NGE, lama.. NGE". Vskutku, nemohl mi naordinovat nic jiného, než ultimátní animé, které je skrz naskrz prosáklé biblickými motivy, protkané červenou nití filosofických témat a příběhem natolik komplikovaným a komplexním, že značná část fanoušků ani dodnes pořádně netuší, co se  vše se tam vlastně událo. 

smrt Anděla..

A věru bylo to skvělé - zuřivá, spanilá jízda, která zvolňuje tempo pouze proto, aby mohla položit existenciální otázky, vnukla zamyšlení nad tématy "láska", "smysl života" atp., či naznačila, že v zákulisí Nerv je cosi hníjícího a podezřelého. Ta typická anime přehnanost v bojích, stylizivaná pompéznost a epičnost a do toho hrající Beethoven, je zkrátka úchvatná. Je až k nevíře, že něco takového může tak skvěle fungovat a působit "epicky", neboť takto hole popsané to spíše může budit dojem nějaké směšné, typické japonské zvrhlosti. 

Jsou díla, u kterých si ceníme té akční stránky, estetiky bojových scén (např. filmy Johna Woo), kde příběh slouží spíše jako jakási berlička, odůvodnění k tomu, aby se v další moment mohla strhnout ohromující přestřelka. A pak tu jsou díla, která nemají dobré akční scény, či dokonce nemají žádné, ale těží ze silných, zajímavě napsaných postav, poutavého příběhu, svým hlubším smyslem. Neon Genesis Evangelion není ani jedním z nich - má totiž obě vlastnosti. Viscerálnost mísící se s animální brutalitou soubojů, z kterých je cítit skutečná váhá a velikost ohromných "bio-mechů", je stejně uchvátna (ne-li úchvatnější!), jak samotná příběhová linie se svým nábožensko-filosofickým podtextem. To je do značné míry způsobeno tím, že zde se hrdinové neutkávají v běžných mecha robotech, nýbrž v biologických strojích Eva (které čas od času působí jako svébytné bytosti cítící bolest), s kterými se piloti synchronizují a podléhají tak stejným zraněním, jako samotná Eva. Navíc každý souboj s Anděly je vždy nový a originální.

Jak jsem už zmínil, postavy jsou rovněž zajímavé, vypíchl bych tajemnou Rei či (na první pohled) zlého, nelítostného Genda, otce hlavní postavy seriálu, Shinjiho. Mezi některými postavami dokonce probíhá jemná erotika, která decentně udržuje pozornost a napětí. Paradoxně vedlejší postavy jsou mnohem zajímavější jak již zmíněný Shinji - extrémně přecitlivělý, uřvaný, neustále si stěžující ubožátko, který pocuchá nervy nejednomu dívákovi. V jistých vyeskalovaných situacích mi na mě Shinji působil jako jakási parodie sebe sama.. 

teh Rei

Jako každý dobrý seriál má NGE tu neblahou vlastnost, že končí vždy přesně tak, že vyvolá nesmírné nutkání ihned si pustit následující díl. Takto jsem skončil s původním plánem podívat se na první 2 díly, u shlédnutí celého Evangelionu ve čtyři ráno. Nicméně, ani koncem jetě nic nekončí, naopak. Akorát začíná druhá fáze - analyzování, přemýšlení, třídění si spojitostí, případně pomoc od Internetu, ale především pak taky oddychnutí si od toho monstrózního kolotoče zvratů, nezodpovězených otázek a občasné beznaděje "co se to sakra děje?!".

NGE byl pro mě šok, sled momentů, kdy jsem se neuvěřitelně bavil, kdy jsem se naprosto ztratil v tomto dystopickém, zajímavém univerzu, obdivoval vydařenost bojových scén, fandil hrdinům, ale taky kdy jsem se nesčetněkrát trápil s komplexností a záměrnou nejednoznačností, tajemností celého příběhu (především pak u původního konce, který vyvolává pocity až čirého zoufalství). Ať už upřednostňujete kteroukoliv z těchto kvalit, NGE by měla být povinností pro každého zájemce o kvalitní filmové/seriálové dílo s hlubším příběhem a to i přes to, že třeba jinak jako já animé neholdujete!

Rozbor děje v komentářích pod článkem.

Paprika

Scifi filmy ako Inception alebo Total Recall operujú aj s konceptom vloženia falošnej spomienky do vášho mozgu. Slovo scifi však už dnes môžem pustiť k vode, neb sa to vedátorom pred pár dňami podarilo aj na skutočnom živom tvorovi. Laboratórna myš. Iste to bude chcieť ešte niekoľkrát overiť a pokus zopakovať, ale dejú sa tu veľké veci. A extrakcia myšlienok, pamäte, snov sa opäť o kus priblížila. Človek dokonale zbavený súkromia.

Paprika /2006, anime, 90 minút/ je posledným dokončeným autorským filmom Satoshi Kona /zomrel pred 3 rokmi na rakovinu pankreasu, známa persona aj medzi americkými filmármi/. Ak netrpezlivo čakáte na pokračovanie filmu Inception, určite si pozrite Papriku. Je to šialená zmes prelínia sna a reality ala Nočná mora z Elm Street, manipulácie prostredia až rozmerov oko-ušných halucinácií, presne ako to robil psychopatický Peter Riviera z Neuromancera. Dočkáte sa aj definitívneho riešenia. Svet v ktorom sen a skutočnosť existujú v jednom priestore v toľkých rovinách, koľko len zvládnete a viac už spoilerovať nebudem.

Paprika je hravá, psychedelická, má svieže intro, ktoré som videl asi 40 krát /chytľavá hudba/. Celé je to dobre rozbehnuté, ale už v polovici je jasné, že sa vlak vykoľajil, na konci budú aj nevinné obete a kyslá chuť grcov v ústach. Príbeh je zbrklo, prvoplánovo a jednoducho ukončený. Banálna zápletka. Klimax sa nedostaví. Postavy ostanú iba ľahko načrtnuté, často iba v pozícií klišovitých figúrok, motívy sa nerozvíjajú /"dvojčatá"/. Mimochodom, najdete tam aj cameo jednej obéznej svine z Valve. "Fucking food disposal". Pro-tip na záver: "today's weather is dreamy" a tá web adresa vážne nefunguje.

Planetes

Japonský anime seriál /26. častí vychádzajúcich z pôvodnej mangy od Makoto Yukimura/. Tags hovoria - scifi, space opera, romantika. Než sa do toho po hlave vrhnem, malá osobná odbočka.V druhom ročníku ZŠ som v skvelom časáku 100+1 zahraničných zaujimovostí čítal skutočne zaujímavý článok o vesmírnom odpade na nízkej orbite. Milióny kusov odpadu o veľkosti niekoľkých mikrónov po celé metre - kusy raketových stupňov, satelitov, trosky po ich vzájomných zrážkach, dokonca hasák, ktorý vám vypadne z ruky počas opravy solárneho panelu. Bol tam aj jeden obrázok, ktorý mám dodnes ako živý stále pred očami. Záber z elektronového mikroskopu na časť okna amerického raketoplánu po zásahu pidi maličkou šupinkou laku v rýchlosti 8km/s. Mikroskopický malý ale impozantný kráter do vrstveného skla. A naše anime hovorí práve o tzv. vesmírných smetiaroch /Roger Wilco zo Sierry tiež pozdravuje/.

V štvrtom či piatom ročníku ZŠ som do kolonky budúce zamestnanie suverénne napísal - astronaut. V tom čase som sa veľmi "profesionálne" venoval stavbe rakiet, RC modelov a space literatúru som mal naštudovanú do A po Z. Štart rakety /či už v nej sedíte alebo len sledujte ako sa model odlepuje od zeme/ je .. musí byť niečo až dojímavo úžasné. A čo EVA /extravehicular activity/, výstup mimo lode do vesmíru. Sám v ničote. Pristátie na inom mesiaci, planéte. Smrtiaca, egoistická láska ku kozmu. A aj o tom je naše anime. Kozmonaut zo mna osobne však už nikdy nebude. Som veľký ako medveď, vyžral a vydýchal by som všetky zásoby, mám pocit závrate pri pohľade do hĺby, na kolotoči bleju a som mierne krátkozraký.

Soundtrack

Anime Planetes. Najprv predstavenie kľúčovej dvojice hlavných hrdinov. Rafinovaný dramaturgický zámer, sledujte. Hachirota "Hachimaki" Hoshino. Hachimaki = banzai čelenka. Za tvárou tvrdého pracanta a zažratého milovníka kozmu /to isté jeho otec a brat !!/ sa v skutočnosti skrýva dokonalý mešuge, psychicky labilný, nevyzrelý, sociopat, mizantrop, takmer neschopný nadviazať bližší kontakt s iným človekom, nieto ešte so ženou. Po pravde ma po celých 26. častí silne nasieral a nielen mňa, takže vkuse dostáva "kvapky" od iných postáv animáku. Ak ste hrali FF7, tak tu máte Clouda v oveľa horšom vydaní.

Ai "angel" Tanabe. Uff. Dokonalá bytosť, dokonalý životný partner, precízne modelovaná ženská, aby sa do nej buchol každý v jej okolí. Je skutočne odzbrojujúco "ľudská". Bezhranične a až sebazničujúco /hint/ obetavá, citlivá, trpezlivá, oduševnelá, odpúšťajúca, ušľachtilá. Je nemožné si ju neobľúbiť. Ak ste hrali FF7, tak tu máte vražedný mix toho najlepšieho z Aerith a Tifa. Mimochodom - Ai sa v japonštine používa aj pre označenie slova láska a to je aj hlavná filozofia našej Ai Tanabe. Ako som už povedal - všetci podľahnete.

Sledujeme teda osudy orbitálnych smetiarov /Debris section/ lodičky DS 12 "Toy Box". Nejde o hlavný motív animáku, nebojte sa. Inak príma partia, v ktorej by ste radi robili aj vy sami, aj keď je vo firemnom rebríčku na samom spodku. Zažijete zopár vzrušujúcich akcií, technická stránka /teoretická/ je zachytená dosť verne a vo vesmíre váš krik skutočne nepočuť. Romanca tiež nie je tým hlavným motívom, je nenápadne v pozadi a občas sa nástojčivo prihlási o slovo. Tak čo teda. Zistite si to sami.

Pacing, tempo animáku my inak po celý čas nešlo do hlavy. Niečo tu proste nesedelo. Prvá polovica je vyslovene veselá, uvoľnene ladená /až na pár okamihov hystérie a chaosu/. Prakticky išlo o F.R.I.E.N.D.S  v kozme.Potom to začína"hustnúť", ľudia zomierajú ako za druhej svetovej, úplne sa zmení celková atmosféra. Existencionalistické problémy, vysoká politika, hľadanie samého seba /ten zmrd Hachimaki/. Prepletá sa tam asi 5 motívov a animák sa snaží sledovať osudy aspoň 20 postáv naraz. Zvláda to bez problémov, žiaden strach. Záver mňa osobne nepotešil, už si musím najsť niečo so skutočne klasickým happy-endom /aj keď sa môže zdať, že ide o spoiler, nie je tomu tak/. Sledovať toto anime, bolo pre mňa miestami krajne emocionálne zaťažujúce. Technická poznámka. Anime vychádza z originálnej manga a manga je ďaleko koherentnejšia, "hlbšia" a môžem povedať aj lepšia /ten pacing čo by nešiel do hlavy/. Najprv však odporúčam pozrieť tu anime verziu /audio podmaz, hudba je dobrá/. Pro-tip na záver: na otázku "kekkon shiyou ?" sa odpovedá "un", aj keď potom prehrávate súťaž.

Ergo Proxy

Zlú pachuť v ústach po TLoU /"scenár a všetko" ala Občan Kane/ som musel rýchlo vymyť nejakým silnejším kafe. Voľba padla na japonské anime Ergo Proxy /2006, odkaz na všetkých 23 častí v skvelej kvalite, nie je nutné to sťahovať/, ktoré už sedem rokov suším v zásuvke. Hanba. A anime som pre istotu nič nečítal, žiadne recky, hodnotenia, akurát som zachytil, že je to pekelne komplikované a ani šéf scenárista nevie čo sa tam vlastne deje. Môžem vás ukľudniť, človek s kvalitným literárno-kritickým a herným rozhľadom nebude mať žiaden problém. Čítajte knihy. Ideme na to.

Dystopia /podprahový hint/, ďaleká budúcnosť, dokonale kontrolované prostredie. Noir atmosféra. Detektívka Re-l Mayer, kočka v priliehavom čiernom, a jej osobný android Iggy riešia prípady úmrtí ctihodných občanov mesta. Seriové vraždy a na svedomí ich majú, pozrime sa, iné roboty. Záchvat amoku. A do stredu udalostí sa priplietol aj nejaký ňouma Vincent Law /oblečený v niečom čo sa dá popísať ako neforemný penisovo-slipový overal pre slona/. Uťapnutý imigrant, tuctového vzhľadu, ktorý sa ešte len snaží o status plnohodnotného obyvateľa mesta Romdeau, kde sa prológ odohráva.

Ok, tá posledná kapitola je všeobecne dostupný popis úvodu animáku a nemá s dielkom vlastne nič spoločné. Okrajové banalita. Skutočné jadro, os, jadro deja má kolosálne epické rozmery a dá sa v jednej vete zhrnuť asi takto. Čo sa stane, ak boží plán fatálne zlyhá. Musím sa opraviť. Nie boh, ale človek čo sa na boha chcel zahrať. Viac vám už nemôžem povedať, čokoľvek by boli priliš zážitok kaziace spoilery. Ale predsa.

tí čo netušia na čo sa pozerajú, to budú mať pri sledovaní Ergo Proxy trochu ťažšie

Hráči, čo za sebou majú odohratú Final Fantasy 7 a Xenogears budú v obrovskej výhode. Prakticky ako doma. Anime si z oboch požičiava podstatné kusy zápletky, dokonca celé postavy. K tej obtiažnosti sledovania deja Ergo Proxy asi toľko. Autor poctivo sleduje hlavnú myšlienku, posolstvo až do veľkolepého klimaxu a chutnej pointy. Od polovice série však používa dosť divoké "rozprávačske" postupy a používa more latinských, gréckych, aztéckých /!!/, rímských, nemeckých, kvantum filozofických odkazov, ktoré si určite 95% z vás buď nevšimne alebo nepochopí. Ja ich poznám, takže viem, že s tým narábal trochu zmätočne a niekedy je menej určite viac. Pochopeniu anime to však nebráni a až to dopozeráte, môžme spolu rozoberať filozoficko-morálne otázky, ktoré sa tam nastolili. Mimochodom - časti seriálu, ktoré sa napríklad na csfd.cz dosť kritizovali - sa mne páčili najviac /teliatka blbé/. Pro-tip na záver: sledujte písmenka v polievke.

Malá spoveď

Toto bude trochu komplikovaný článok. Musíte byť trpezliví, snáď sa dopracujem ku nejakého validnému záveru. Teda určite, v hlave ho mám už teraz. Biblia nám hovorí, že boh stvoril človeka ku obrazu svojmu. Teologickou dišputou vám nechcem zaťažovať. Použijem túto nielen kresťanskú axiómu ako premisu. Som psíčkar. Prečo ? Pes je ako vieme najlepším priateľom človeka. Absolútna lojálnosť, oddanosť, vernosť, sebaobetovania bez otázok. Bezhraničné nadšenie z vašej prítomnosti, bez ohľadu na okolnosti. Vždy. Nie občas. Vždy. Absolútno. A mne to imponuje. Psa však stvoril ku obrazu svojmu človek. Tisícky rokov selektívneho kríženia a výber tých najlepších vlastnosti. Skutočne božie hry. A na začiatku stál divý vlk.

Ako malý krpec som čítal jednu ruskú zbierku scifi poviedok Stanice u Moře dešťů /už som to rozoberal v shoutmixe/. Dve z tých poviedok boli venované špecialnému robotovi, určenému pre najobtiažnejšie misie v kozme. Nielen fyzicky, ale hlavne kvalitou rozhodovania. Autonómna AI ochotná za každú cenu ochraniť človeka vo svojej blízkosti. Áno, doslova robot-pes. Prvá z tých poviedok nášho robota /kategória TUB/ na scénu uvádza v banálne neškodnej situácii, keď na nejakom zabudnutom mesiaci sleduje za priezorom stanice pokus o odlet modulu s posádkou.

Štyri prúdy prehriatej plazmy z trysiek udreli do prachu a raketa sa pomaly hýbe, keď v tom jedna z nôh sklzne do pukliny a celý stroj sa jemne nakloní. TUB neváha ani milisekundu. Hneď vyráža von, zapína chladenia na maximum. Vstupuje do pekla raketových motorov, okamžite sa začína taviť metaplastik jeho ochranného brnenia /dokáže pritom odolať zásahu mikrometeoritu, zrnko prachu o rýchlosti tisíce kmh/. Kyberlogika vzápätí hlási prehriatie mechanizmu a dáva jasný príkaz - STOP a rýchly odchod zo scény. Zasiahne AI TUBa - vypína ochranný program, v zostávajúcej pol sekundu dáva plný výkon do servomotorov rúk a nôh. Chytí nohu rakety a potiahne. Kolaps systému. Koniec TUBa. O niečo neskôr v kozme musí chlapík autogénom odrezať kus nosníka pritaveného ku jeho rukám. Vtiahnu ho dovnútra a skončí v skladisku jedného raketodrómu v rusku.

Ďalej sledujeme čerstvého, mladého a veľmi talentovaného inžiniera, ktorý plný ideálov a chuti do práce dostane "umiestnenku" do nejakej psej rite, bohom zabudnutý kraj. Bajkonur, rok 2280, niečo podobné. Na druhý deň si ho šéf riaditeľ zavolá a povie mu, že ho tu dostal vlastným pričinením. Poď synu, prejdeme sa. A ťahá ho ku hangárom, presnejšie ku starému skladu, kde pochopiteľne leží na zemi náš zdevastovaný TUB. Inžinier, nazvime ho Aľoša, ostane stáť s vyrazeným dychom. Vidieť na vlastne oči robota tejto triedy a na zemi je niečo ako Bugatti Veyron EB 16.4 Super Sport u vás vo dvore. Tridsať kusová séria, mimochodom. A on elév má nejako TUBa dať dokopy. Poviedka číslo dva je ešte heroickejčia. Čítal som to prvýkrát asi pred 25 rokmi, a pamätám si presne ako som bol ľudsky dojatý jeho opakovanou obetou. Stroj. A náš Aľoša so mnou túto emóciu úplne zdieľal.

Ako lekár musím byť výborný empatik. Na vlastnú škodu som aj veľký romantik a daydreamer. Navonok sa vo svojom okolí bežným ľuďom javím ako nepriestrelný pragmatik, neskutočný suchár odtrhnutý od tej ich reality /bujará zábava, chľast, šukačka, povrchnosť, kariéra/. Ako blíženec mám dve tváre a v mojom prípade je každé prísne racionálne rozhodnutie predtým asi tisíckrát overované mojim emočným "základom". Práve preto už dlhé roky nehrajem hry. A práve preto ma smrť Aerith v FF7 tak veľmi rozladila. Urobil som všetko, overil každú fámu, či sa predsa len nedá oživiť. Rovnako ma žral platonický vzťah medzi Tifou a Cloudom /Cloud je ten studený balvan/. V hrách okrem základnej súčiastky - dobrej hrateľnosti /aj táto oblasť je dnes v troskách/ hľadám aj vzťahy, silné uveriteľne emócie, psychologické konštrukcie. Veľmi ľahko spoznám povrchnosť, laxnosť, remeselnú nudnú rutina, lož. Preto mám Shelby GT, preto budem asi do dvoch/troch rokoch vlastniť harleyku. Čítam ďalej knihy, kde mnou žiadané povinné kvórum citov nájdem. A pozerám filmy, hlavne dobre zvolené anime.

Makoto Shinkai, vekovo de fakto môj vrstevník je autorom cyklu ideovo rovnakých troch anime filmov. Voices of a Distant Star, The Place Promised in Our Early Days, 5 Centimeters Per Second. Vynechám prvé dva /scifi komponenta/ a venovať sa budem tomu poslednému, ktorý som si konečne pozrel toť včera. Makota Shinkaia už dnes prirovnávajú ku guru japonského anime a manga - Hayao Miyazaki /Studio Ghlibli asi pozná každý/. Dobre. Takže -
5 Centimeters Per Second. Doterajší text slúžil k tomu, aby sa tí čo to čítajú a nájdu sa v ňom, teda osobnostne a pocitovo v tom čo píšem, tak tí by už ďalej nemali pokračovať. A najprv si proste ten film musia pozrieť. Odchod. Ďakujem.

Nie som dosť literárne zdatný na hĺbkovú analýzu toho anime na úrovni profesionálnej kritiky. Nedokážem zo seba ani správne dostať to, aký smútok vo mne po ňom ostal. Ako správne japonské anime tohto typu sú emócie v ňom trošku hyperbolizované, platonicky romantické a to v ruka v ruke s ohlušujúco zahlcujúcou vizuálnou stránkou. Tá je úplne šialená. Každý záber, scéna žiari v dokonalej kompozícii a hlavne v neuveriteľných priam impresionistických farbách. Film má zhruba 60 minút v troch kapitolách, ktoré nás posúvajú v čase od detsva do dospelosti hlavných hrdinov. Podobne ako jeho prvé dva filmy tejto veľmi voľnej trilógie, aj tu sa vám dostane vrchovato preplnej čaše emócii. V tomto prípade ukotvenej v realite, žiadne scifi, fantasy, horror barličky. Po pravde som sa tomuto anime celé roky vyhýbal.

Prvýkrát som zaslzil okolo dvadsiatej minúty, a smerom ku koncu som padal do jasne klinicky manifestnej depresie. Totálny antiklimax v závere, z môjho pohľadu, pre hlavného hrdinu pravdepodobne záchranný krok vpred. Inak by o desať minút neskôr, ak by tam ešte nejaké boli, určite skočil pod vlak. Je to v podstate banálny, aj keď značne lyrizovane podaný, príbeh lásky. Od základnej školy, prvý bozk po .. a to je základný kameň tohto filmu - skoré odlúčenie. Fyzické, emočné, časové. V každej kapitole filmu si prejdete osobným peklom. Pri pozerení som skutočne trpel ako ten pes. Stále som vrcholne dojatý nenaplneným vzťahom medzi Takaki and Akari /dievča/, ktorý začal v detstve. Obidvaja už vtedy celkom realisticky vedeli, že ich detská láska je možno /určite/ iba epizóda na dlhej ceste života. Sťahovanie rodičov, dalšie za prácou, za školou, ich veľmi rýchlo od seba odlúči a ich láska prechádza skúškou. Bohužiaľ Takaki je naozaj beznádejne posadnutý citom ku Akari /vidí ju doslova za každým kameňom/. Nie je schopný nadviazať akýkoľvek iný hodnotný vzťah a necháva za sebou zlomené a zranené srdcia iných dievčat a žien, ktorým sa páči. Sú zmätené jeho nelogickým, neprehľadným správaním. On ku nim ale viac ako priateľstvo, alebo hranú "automatickú" náklonnosť necíti. Znejem strašne melodramaticky, film to však dokáže zobraziť veľmi jemne, neútočne a presvedčivo. A so všetkými dôležitými podtónami.

Finálna scéna je jednou z najlepších, ktoré môžete v podobných filmoch vidieť. Veľmi trpkosladký antiklimax. Takaki uvedomujúc si, že týmto sebatrýznením ničí svoje okolie, a vlastný život vôbec, naozaj padá na samé dno. V úplnom závere kráča po prechode cez trať, kde na polceste míňa ženu, ktorá vyzerá ako Akari. Padnú závory, obaja sa otáčajú a po trati letí vlak. Keď konečne zmizne - Takaki tam stojí sám. S malým pokriveným, oslobodzujúcim úsmevom sa otočí a film sa končí.

Toto anime nie je objavné, nespĺňa ani najvyššie umelecké kritéria, nie je to Dostojevskij, čítal a videl som lepšie veci. Ignorujte aj špekulatívne výklady na internete. Toto anime je o láske, ktorá podľahla času, odlúčeniu, dokonca zmene pohľadu na toho druhého. Ide o tu reálnejšiu tvár života. Všetko podané za srdce chytajúcim spôsobom. Na fórach si často kládu otázku, prečo do pekla Takaki nevyvinul viac snahy, prečo ju nehľadal ako už dospelý intenzívnejšie. Prečo sa nechal tou posadnutosťou doviesť až takmer ku zúfalej samovražde. Hovorím vám však, všetko je v tom filme, ak ste dosť citlivý /prípadne si prejdite papierovú mangu/. A ešte niečo. Akari ten krok, odpútať sa od minulosti, dokázala urobiť skôr. V jednom krátkom zábere sa jej na ruke mihne snubný prsteň, a s rodičmi hovorí asi o svadbe. Dokonca sa s tým mužom aj v jednom krátkom zábere stretne.

V mozgu sa ďaleko lepšie zafixuje spomienka ak je naviazaná na nejakú výraznú - pozitívnu, alebo negatívnu emóciu /výnimky a speciálne prípady nechajme bokom/. Emócia je hnací motor motivácie, záujmu a prežitia. Emočný stav má kauzálny vzťah ku stavu vášho zdraviu, dlhodobý stres nielenže má ničivejšie dôsledky ako rakovina, ona ju môže priamo spustiť. Je to samozrejme veľmi komplexný proces. Práve preto si pamätám TUBa z pred 25 rokov ako keby to bolo dnes, alebo celú FF7, nespavosť po prvom Votrelcovi. "Nepamätám" si žiadnu modernú hru za posledných desať rokov, ani ich nehrajem. Je to v súčasnosti iba mechanický proces, ako žuvanie trojdňového rohlíka, stratený čas a nuda. Pointa je ale niekde ine. Podobné hry s emóciami potrebujú aj príjemcu. A tých je tu dnes a to platí globálne /ostaňme však iba pri hrách/ strašne málo. Spoločnosť sa mení smerom ku pragmatického konzumentovi, ktorý bez rečí zje ten žvanec, stačí keď to nehnije a nesmrdí.

Hrdinovia a príbehy našich hier sú mrtvé, suché duše ako autori v dev tíme, ktorí ich oživili. Emócie. Kde ? V hre LIMBO sa stratili behom 15 minút, Bioshock - uštvaný králik, opička točí verklíkom. Banálne ľakačky v Dead Space. Assassin - nuda preložená stovkami mŕtvych. V 5 Centimeters Per Second som postupne duševne rozladený a demoralizovaný skutočne odtrpel tú hodinu /60 minút masáže mojich emócii/ až do nenaplneného konca. Koľko podobných hier ste hrali za posledný rok ? Nerátam totiž s tým, že na toto miesto v článku, dorazili emočne mŕtvi ľudia, niečo ako Carmack, ktorý životom plávajú iba pre ukojenie tých najjednoduchších emócii. Asi ako baktéria E.coli v mojom čreve. Zmysel názvu toho anime je mimochodom vysvetlený v jeho prvej minúte, ten skutočný v tých zvyšných. Bonus pre trpezlivých - asi 500 stranová manga, ktorá vám to anime rozoberie ešte detailnejšie.