22. 10. 2019

Low Res, Low Poly


Ako malý smrkáč som chcel byť astronaut. Nie len na obežnej dráhe ale ku hviezdam. Rozhodne dosiahnutelný cieľ, nič tak nerealistické ako iná alternatíva a tou bolo vlastniť 50 metrov vysokého na diaľku ovladaného bojového robota, čo v uliciach mesta bojuje za našu slobodu. Po ceste samozrejme poničí nechtiac zopár barákov a vyvalí nejaké stromčeky, inak by to nebola žiadna sranda. Na naplnenie tejto predstavy to však chcelo virtuálny svet a teda "počitačovú" hru a keďže PC je a bolo fuj tak konzolu.



A stačí na to aj na obyčajná Playstation 1 a hra Remote Control Dandy. Video vyššie hovorí za seba. PS1 zvláda priemerne na frame okolo 3000 polygónov a zjavne to stačí na aréna-sandbox so zničiteľným prostredím. Technická poznámka - ide o hru z pohľadu druhej /!/ osoby. Vy ako hráč ste tam v podobe chlapca /primárny avatar/, ktorý z pohľadu prvej osoby sleduje sekundárneho avatara, teda robota, v skutočnosti primárneho herného. Robota vy ako človek od monitora sledujete z pohľadu tretej osoby. Robota vy ako hráč cez chlapca zas z pohľadu druhej osoby. Pochopili ste, Ok, fajn. Chlapec aj robot sú na ploche naraz a ovládate ich simultánne podľa potreby.

Pravý dizajn to je zachytenie podoby s čo najmenším počtom prvkov. Línie, obrysy, farby, tvar, štruktúra, typ materiálu. Umenie definovať nevieme. Zbytočné prvky z objektov v hre však vieme odoberať rýchlo a ľahko a to low res/low poly čo nám ostane by si malo v plnej miere zachovávať svoju hrateľnosť. Ako tá PS1 hra, ktorá však už onedlho vďaka PS5 uvidí, čo je to 50 000 000 polygónov na frame. Dobrá hrateľnosť, dobrý pocit z hry je však o chémii. Dopamín, adrenalín, oxytocín, tieto reaktívne veci. Vaša interakcia s hrou alebo s hráčmi v hre alebo hecujúci, posmievační očumovači okolo nej. Nie je to o rozlíšení obrazu, textúr, o počte snímkov za sekundu.

Uncharted 4 sa považuje sa jednu z najkrajších hier dneška, zároveň aj za najhorší diel série a objektívne ide až o dekadentný rozklad jadrovej hrateľnosti klasického "Tomb Raider" konceptu. Unavený drajv, priliš veľa zbytočného chodenia, automatického lezenia, nedôstojne primitívnych puzzle a sub-béčkovej nehernej prestrihovej onanie. Prototypovanie týchto games pri tom aj dnes beží v "low res, low poly" formáte, lebo hra má byť hrateľná ako s textúrami tak aj bez nich. Už teda vieme, že dobrá hra nepotrebuje najnovšie grafické technológie, čo neznamená, že sa teraz vratíme ku tej PS1, Sega Saturn, N64 a budeme sa utápať v sentimente. Nie, ostávame v prítomnosti a slziť budeme v nových hrách v grafike starých konzol.


Diaries of a Spaceport Janitor. V tejto nezávislej antihre ste v potravinovom reťazci na úplnom spodku. Zberáte odpadky, šetríte chechtáky a chcete odisť k lepšim zajtrajškom. Skôr než niečo žbleptnem ako to dosiahneme, vedzte, že ide o sociálnu drámu, krutý obraz chudoby, zneužívanie nekvalifikovanej spodiny a adresnú obžalobu nemilosrdnosti /ranného/ kapitalizmu.

Ráno vstanete, zberáte odpadky, šup do spaľovne. Mzda je viazaná na to, koľko toho bordeľu z ulíc odpratáte, Ak po ceste nájdete aj niečo malé, odhodené, stratené, čo sa dá ešte predať, tak to urobíte. Nažeriete sa nejakého lacného blafu, zgrcáte sa, hladný ste skoro stále, večer zápis do dennička a spánok. Nasledujúce ráno sa proces opakuje až do konca sveta. Snažíte sa najsť miesta, kde je najviac toho najlepšieho odpadu a stopujete vývarovne, kde je žvanec čo najlacnejší. Tak či onak ide o nahorší grinding vášho života. Ubíjajúci ako v skutočnom živote, tak aj v našej hre.

Ale nič nie tak zlé, aby to nemohlo byť ešte horšie. V stokách medzi potkanmi na vás bola zoslaná kliatba a ako pripomienka tejto novej zmluvy okolo vás krúži sarkastický kus lebky bez tela. Okrem dennej práce teda pribudne aj modlenie v chrámoch a prinášanie zápalných obetí na uzmierenie bohov. Živorenie zo dňa na deň je ešte neznesiteľnejšie. Rozhodne to nehrajte dlho v jednom veľkom záťahu. Skôr to iba sem tam zapnite. Tento život smetiara nie je dosť romantický.

Ak konkrétne toto to nie je vaše kafe, potom v tomto odkaze zalovte v inách žánroch  /nezabudnite aj skrolovať/ - FPS strielačky, 3D skákačky, akčné RPG, pomalšie Noir detektívky, survival horror gamesy, autíčka, lietadielka. Všehochuť, ktorá má pár sekúnd na to aby vás presvedčila svojou hernou kvalitou, niet tu príliš priestor na klamanie telom peknučkou grafikou, lesklými efektami. Aj keď niektoré z tých 3D low res/low poly grafických zjavov sú na hrane pravého umenia. Tak škaredé, až krásne.